|
|
 |
|
| Štyridsaťpäť ročného martinčana Janka Buchanca pozorne sleduje z úzadia jeho "parťák" na cestách Emil Hanus (52 r.) zo Žarnovice a, napodiv, vôbec ho to neznervózňuje. Jano rozpráva o ich spoločnej ostatnej výprave ktorej cieľ bol až hen, v tej najvýchodnejšej ruskej gubernii, v meste Magadan. Tu končia jednak všetky "žarty", ale aj všetky cesty a to - doslova. Ďalej sa dá cestovať už iba za tvrdých mrazov keď všetko a aj rieky zamrznú "na kosť" a ľad dosiahne bezpečnú hrúbku. Na začiatku naštartovali svojho UAZ-a v Martine na Podháji. Pokračovali najprv západnou Ukrajinou, Moldavskom, východnou Ukrajinou a po preplavení Kerčskej úžiny už iba - Ruskom. Obaja žartujú, že cestou "omladli" o desať časových pásiem a najazdili dokopy viac ako 16 tisíc kilometrov. Ťažko povedať, či by toto všetko auto inej značky vydržalo. Prešli všetky veľké, a aj najväčšie ruské rieky. Pre zaujímavosť ich aj na tomto mieste vymenujem, sú to: Dneper, Don, Volga, Irtyš, Ob, Jenisej, Angara, Lena, Aldan, Indigirka a Kolyma. Presúvali sa severne ponad Kazachstan, Mongolsko Čínu i Japonsko. Cestou spoznali Bajkal, Tatársko, Burjatsko, Irkutsko, Jakutsko, dnes už iba chátrajúce gulagy na smutne preslávenej "ceste kostí" a spoznali nepreberné množstvo úžasných ľudí a miest. Jano Buchanec hovorí: ten, kto si predstavuje že rusi žijú v chudobe a biede, veľmi sa mýli. Životná úroveň v Rusku je prinajmenšom taká, ako u nás, na Slovensku. Nezabudne však dodať:....pokiaľ majú ropu a plyn... Čo bude potom?? - nevedno. | |
| Obrázkov celkom: 29 | Pomoc | |